Výzva pre katechétov farností

 

 

Stiahnuť ako PDF:  1   2

 

Pozvánka - Organový večer

 

Plágát v pdf

 

 

 

Slávi sa vo štvrtok po Nedeli Najsvätejšej Trojice (druhý štvrtok po Turícach – Zoslaní Ducha Svätého)

Liturgické slávenie: Slávnosť; prikázaný sviatok

V jednej z nádherných vatikánskych sál sa nachádza Rafaelova freska “Omša v Bolsene”, na ktorej v prostriedku nad mohutným oltárom vidieť kňaza, ktorý slúži sv. omšu, vpredu kľačí pápež a a viacero ľudí uprene hľadí na posvätnú Hostiu, ktorú užasnutý slúžiaci kňaz drží v rukách: je to Hostia viac červená ako biela a kvapkajú z nej kvapky krvi…  Ide tu o chýrny zázrak z Bolsena (pri Orviete) z roku 1263, ktorý dal podnet vzniku slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, čiže Božieho Tela.

 

Medzi bludmi, ktoré mátožili v 13. storočí v Cirkvi, bol aj veľmi tvrdošijný Berengárov blud. Kňaz Berengár, pôvodca bludu, bol prvý, ktorý sa opovážil napadnúť najsvätejšie tajomstvo Oltárnej sviatosti. A predsa Ježiš Kristus, keď pri poslednej večeri ustanovil Oltárnu sviatosť, jasne povedal: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22,19-20) Všetkým, čo budú požívať jeho telo a piť jeho krv prisľúbil, že nezomrú, ale budú žiť naveky (Jn 6,48-59). Apoštol Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom hovorí: „Nech teda človek skúma sám seba , a tak nech je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie.“ (1Kor 11,28) Nemecký kňaz Pleogit, dejepisec 13. storočia mal pochybnosti o Eucharistii ako mnohí Berengárovi nasledovníci. No neustále prosil Boha vrúcnymi modlitbami, aby mu dal nejaké znamenie, ktorým by mohol odohnať každú pochybnosť svojej mysle. A Boh sa nad ním zmiloval! Pleogit absolvoval púť do mesta Bolseno. V kostole sa rozhodol nemecký pútnik rozhodol slúžiť svätú omšu. „Keď ten nemecký kňaz slúžil sv. omšu a držal konsekrovanú (premenenú) Hostiu vo svojich rukách nad kalichom, Boh ukázal úžasný a obdivuhodný zázrak tak dávnym, ako aj dnešným časom: zrazu sa tá Hostia ukázala viditeľne ako živé telo, obklopená hojnou červenou krvou až na tú čiastočku, ktorú zakrývali jeho prsty. Po tomto zázraku nemeckému kňazovi zmizli z mysle všetky jeho pochybnosti a získal istotu.

 

Neodškriepiteľnú zásluhu na zavedení tohto sviatku má pápež Urban IV., ktorý bol v tom čase na Petrovom stolci (1261-1264). Tento pápež vynikal veľkou úctou k Oltárnej sviatosti. Narodil sa v chudobnej remeselníckej rodine, no bol veľmi nadaný a mal pevnú vôľu. Stal sa kňazom, biskupom a nakoniec ho vyvolili za rímskeho biskupa, čiže pápeža. Práve on v roku svojej smrti (1264) nariadil, aby sa sviatok Božieho Tela a Krvi slávil v celej Cirkvi. Dovtedy sa totiž slávil len v niektorých diecézach, napr. v Luttichu, kde k tomu dala podnet zbožná mníška Juliana z cisteriánskeho kláštora na vrchu Kornillon. Táto mníška venovala všetok svoj voľný čas návšteve a poklone Oltárnej sviatosti v kostole. Niekoľko ráz vo vytržení videla jasný mesiac s tmavým pruhom. Sám Spasiteľ ju poučil, že toto tienisté miesto na mesiaci znamená, že v cirkevnom roku chýba ešte jeden sviatok, ktorým by sa uctievala Sviatosť lásky. Viac rokov držala Juliana svoje videnie v tajnosti, až ho konečne prezradila luttišskému biskupovi Róbertovi, ktorý v r. 1247 povolil sláviť sviatok Božieho Tela v biskupskom chráme sv. Martina.

 

Sv. Tomáš Akvinský je ďalší svätec, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o úctu Najsvätejšej Euchariste. Sám je známy tým, že napriek svojej učenosti a múdrosti, dokázal veľmi dlho rozjímať o tajomstve Eucharistie. Napísal niekoľko oslavných hymnov, ktoré doteraz Cirkev používa ako piesne alebo hymny k oslave Sviatosti Oltárnej. Od pápeža dostal poverenie, aby napísal ofícium, ktoré dostalo pomenovanie „zlatá brošňa“ jeho spisov. Úžasná sekvencia, „Lauda, Sion, Salvatorem“ (Chváľ, Sion, Spasiteľa), ktorá sa v dnešný sviatok viac ráz spieva, je – ako hovorí spisovateľ Clement – „opravdivým traktátom o Oltárnej sviatosti, v ktorom je dogma vyložená jasne, precízne a s takými výrazmi, ktoré z nej vytvárajú jedinečný a nenapodobiteľný pomník.“

 

Slávenie tohto sviatku nám aj v súčasnosti chce pripomínať veľké tajomstvo Kristovej lásky k nám. Každá svätá omša je vlastne obetou, pri ktorej sa premieňa chlieb na Kristovo telo a víno na Kristovu krv. Tak to chcel samotný Ježiš Kristus. V dnešný deň sa podľa tradície na mnohých miestach konajú eucharistické procesie – triumfálne sprievody s Najsvätejšou Sviatosťou v monštrancii, pri ktorých oslavujeme Krista Spasiteľa.

 

V Bolsene, v kostole sv. Kristíny, kde sa zázrak stal, možno ešte stále vidieť štyri mramorové kusy oltára, na ktorý padli kvapky najsvätejšej krvi: tri sú upevnené pod sklom a štvrtý je pohyblivý a každý rok ho nosia v procesii Božieho tela.

 

Vo fotogalérií sú obrázky z teoforickej procésie z Kostola Krista Kráľa na sídlisku Rúbanisko

 

Veľkonočné trojdnie v naších farnostiach

 

Zelený štvrtok

< !-- JoomlaWorks "Simple Image Gallery Pro" Plugin (v2.6.0) starts here -->

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
•  

< !-- JoomlaWorks "Simple Image Gallery Pro" Plugin (v2.6.0) ends here -->

---

Veľký piatok

< !-- JoomlaWorks "Simple Image Gallery Pro" Plugin (v2.6.0) starts here -->

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
•  

< !-- JoomlaWorks "Simple Image Gallery Pro" Plugin (v2.6.0) ends here -->

 

---

Biela sobota

< !-- JoomlaWorks "Simple Image Gallery Pro" Plugin (v2.6.0) starts here -->

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
•  

< !-- JoomlaWorks "Simple Image Gallery Pro" Plugin (v2.6.0) ends here -->

 

 

Zelený štvrtok, Veľký piatok, Biela sobota, Veľkonočná nedeľa a Veľkonočný pondelok

 

          Posledné tri dni Veľkého týždňa - tzv. (Veľkonočné) posvätné trojdnie alebo triduum – Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota, majú bohatý liturgický obsah a symboliku.

        Je to spoločné pomenovanie troch dní, v ktorých si Cirkev pripomína udalosti nášho vykúpenia v ich historickom poradí: Kristovu smrť na Veľký piatok, Krista uloženého v hrobe na Bielu sobotu a Kristovo zmŕtvychvstanie na Veľkonočnú nedeľu.

         Podstatou Zeleného štvrtku je spomienka na ustanovenie sviatosti Oltárnej i sviatosti kňazstva. Na Zelený štvrtok predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz. Táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis. Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Olej je znamením sily. V liturgii sa olej používa pri krste, birmovaní, sviatosti pomazania chorých a pri vysvätení kňazov.

 

         Vo štvrtok večer slávil Ježiš Kristus poslednú večeru so svojimi učeníkmi. V tento večer ustanovil dve sviatosti: kňazstva a eucharistie, resp. premenil chlieb a víno na svoje telo a krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami „Toto robte na moju pamiatku“.V Zelený štvrtok sa večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej, známa obradom umývania nôh dvanástim mužom. Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie.

         Vo štvrtok prestávajú zvoniť zvony, ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostnú Glóriu na vigíliu vzkriesenia na Bielu sobotu a namiesto nich sa používajú rapkáče. Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Obnažená oltáre symbolizujú opustenosť Krista v Getsemanskej záhrade.

          Trojdnie pokračuje Veľkým piatkom - dňom utrpenia, ukrižovania a smrti Ježiša Krista. V rímskokatolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Všetci veriaci sa postia od mäsitých pokrmov a najesť sa možno za deň len raz do sýtosti. Je to deň osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu, pokánia a jediný deň roka, kedy sa neslávi Eucharistická obeta. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania. Ježišovu smrť nám pripomína aj liturgická farba - farba krvi. V tento deň sa čítajú alebo spievajú pašie.

           Obrady Bielej soboty sa konajú po západe slnka v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia). Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi (Ex 12, 42). Biela sobota - oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou. To znamená na Bielu sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej večere v egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka, Ex 12,1-51), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný.

          Počas Veľkonočnej vigílie Cirkev bdie a očakáva Kristovo zmŕtvychvstanie, slávi sa vigília už ako radostná slávnosť vzkriesenia, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali.

          Veľkonočná vigília – noc pred Veľkonočnou nedeľou, bola liturgicky veľmi bohatá bohoslužba, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. V súčasnosti sú pobožnosti skrátené. Liturgia veľkonočnej vigílie sa začína zapaľovaním a požehnaním veľkonočného ohňa a svätením veľkonočnej sviece - paškálu. Veľkonočná vigília obsahuje aj ďalšie prvky – bohoslužbu slova, 3 a 7 čítaní zo Starého zákona, liturgiu krstu, ďalej obrad vzkriesenia a Eucharistickú liturgiu (slávnostnú svätú omšu, kde po 40-dňovej prestávke opäť zaznie víťazný spev Aleluja!).
        Vo veľkonočnú nedeľu si kresťania pripomínajú ukrižovanie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Zmŕtvychvstanie – najväčší Kristov zázrak a základná pravda kresťanskej viery. Je to víťazné zavŕšenie Kristovho vykupiteľského diela. Jeho duša sa opäť spojila s osláveným telom, na ktorom síce ostali rany ukrižovania, ale ináč nepodliehalo obmedzeniam času a priestoru.

          Veľkonočný pondelok sa zvykne nazývať aj „Pondelkom Baránka“ na pamiatku toho, čo sa udialo prvého dňa po sobote. Vtedy totiž anjel dodával odvahu ženám, ktoré na úsvite pribehli k hrobu a boli vydesené a znepokojené, keď ho našli prázdny. „Neľakajte sa!“ povedal im. „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu.“ (Mk 16, 6). A dodal: „Ale choďte a povedzte (to) jeho učeníkom“. Posledný sviatočný deň Veľkej noci je známy aj šibačkou a oblievaním dievčat vodou.

         Veľkonočné obdobie – obdobie veľkonočnej slávnosti – trvá 50 dní. Začína sa na Bielu sobotu večer a končí sa večer na sviatok Zoslania Ducha Svätého (Turíce). Toto obdobie sa slávi v radosti a plesaní ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna „veľká nedeľa”. Predovšetkým v týchto dňoch sa spieva radostné Aleluja.

 

Zdroj: Internet

Prednáška: ThLic. Mareka Iskru.

 

          V utorok 17.2.2015  sa  o 15,30 hod. na  Fare pri  kostole navštívenia P. Márie  v Lučenci  konala prednáška  riaditeľa Diecézneho centra pre rodinu v Banskej Bystrici ThLic. Mareka Iskru. Téma prednášky bola : „Morálne aspekty v kontexte zápasu o inštitút rodiny“.  Zúčastnili  sa na nej  katechéti a kresťanské rodiny – do 15 ľudí. Dozvedeli sme sa  zaujímavé a  podnetné  informácie. Okrem iného aj  o realite digitálneho vplyvu na myslenie detí (a celej spoločnosti), s ktorým  sa  stretávame.   Tak ako kedysi platilo „In vino veritas“ dnes akoby začínalo platiť heslo: „In vetro  veritas.“ Teda už nie vo víne ( keď si človek pripije vínka  povie pravdu), ale  v „skle“ (v mobiloch, tabletoch, i-padoch,  smartfónoch, sociálnych sieťach, TV reláciách a  správach....) je „zaliata“- virtuálna pravda.  Táto virtuálna pravda sa zdá byť objektívnou pravdou a začína to mať dosť vážne následky. Človek si môže namodelovať svoj virtuálny svet, svoju budúcnosť a akoby si chcel  určiť a namodelovať aj samého seba. („Budete ako Boh.“) Aj z tohto dôvodu sa naša spoločnosť dostáva do situácie, keď treba obhajovať nielen základné veci  ako  1+1=2, ale aj doteraz celkom jasné a Bohom dané konštantné hodnoty,  ako napr. že manželstvo tvorí len 1muž s 1 ženou, alebo že rodinu tvorí ocko  mama  a dieťa. O sile a dosahu mediálne prezentovanej  virtuálnej „pravdy“  sme  sa naposledy nepriamo presvedčili z výsledkov referenda o rodine. Riešením je iba vyhrnutie si rukávov  a zaangažovanie sa  do kultúrneho zápasu o overené základné pravdy v otázkach  manželstva a rodiny, aktívny  a autentický  život kresťanských  rodín, zakotvený  vo viere, spojený so svedectvom pre iných a podložený vytrvalou modlitbou.

Štefan Šprlák

 

 

 

Prednáška: Čo je to manželstvo a prečo na ňom záleží?

 

         V sobotu 31.januára 2015 sme mali možnosť si v kostole Krista Kráľa  na Rúbanisku vypočuť prednášku predsedu a zakladateľa Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku Mgr. Patrika Danišku na tému : „ Čo je to manželstvo a prečo na ňom záleží?“ Vypočuli sme si veľmi zrozumiteľným  a logickým spôsobom vysvetlenú časť zo štúdie amerických výskumníkov (skupina odborníkov pod vedením W.B.Wilcoxa) zaoberajúcou sa   definíciou pojmu manželstva, ako i stavom súčasnej rodiny. Je zaujímavé, že táto štúdia neprotirečí tradičnému, Biblickému modelu rodiny, tak ako ho kresťania poznajú. Teda manželstvo je v rámci tejto štúdie definované ako  spolužitie, ktoré zásadne musí spĺňať:  a/ podmienku výlučnosti -  výlučne muž a žena sú schopní  splodiť potomstvo    b/ podmienku komplementarity – vzájomného obohacujúceho či už duchovného, duševného a telesného dopĺňania sa  a c/podmienku stálosti – schopnosť  trvalého zväzku až do smrti. Je nám jasné, že napriek mediálnym  diskusiám tieto podmienky môže splniť len spolužitie jedného muža  a jednej ženy. V otázkach a odpovediach  ktoré odzneli  bolo potvrdené, že v sviatostnom manželstve muža a ženy sú tieto podmienky deklarované verejne  pred svedkami a pred  Bohom, ktorý  svojim požehnaním  posväcuje a dáva  silu  manželom vytrvať v svojom  sľube. Tak môžu kresťanskí manželia  napĺňať  svoje poslanie – vzájomné a úplné darovanie sa v láske a tiež  plodenie potomstva budúcich generácií bez ktorých nie je pre ľudstvo žiadna budúcnosť. Ďalšie  poslanie, ktoré si kresťanskí manželia málo uvedomujú ,  je sprostredkovanie  krásy Božieho plánu s manželstvom ako svedectvom pre svet, ktorý má aj teologický základ v J.K ako ženíchovi milujúceho svoju nevestu Cirkev. Bez týchto hodnoverných svedectiev sa inštitút manželstva  a celá spoločnosť môže dostať do slepej uličky. Asi netreba dodávať,  že  tam žiaľ asi smerujeme. Napriek  malej účasti (asi 40 ľudí- paralela s referendom?) sme  boli  obohatení o nové fakty a poznatky.  Pekné bolo, že p. Daniška sa napriek silnému mrazu v saku pristavil pred kostolom a so záujmom podiskutoval o našich názoroch ohľadom referenda. Škoda, že nás bolo menej, ale aj napriek tomu s radosťou súhlasil, že ak ho ešte do Lučenca pozveme rád znovu príde.

Štefan Šprlák

 

 

 

Pastiersky list biskupov Slovenska

k národnému referendu o ochrane rodiny dňa 7. februára 2015

 

Celý text získate kliknutím na obrázok alebo tento odkaz.